priznania

s niecim sa vam priznam :) kedysi davno som vela pomahala ludom Ne(ZISTNE ) a pokladala som sa za v celku dobrackeho cloveka, citliveho a empatickeho a tak som nechapala, preco, ze cim viac som dobra, tym viac uderov od ludi, zivota dostavam, za kazdu laskavost zaucho .. pokladala som zivot za nespravodlivy, svet za pomylene miesto, casto som mavala dojem, ze sem nepatrim ,,, nie ze by som sa citila 

vynimocnejsia nez ktokolvek iny, prave naopak, stale som mala dojem ze asi nie som dost hodna toho stastia, lasky a priazne po ktorej tak upenlivo tuzim .... moja pomoc bola ZISTNA, v tom to cele spocivalo na tom too cele stalo a padalo, vzdy ked som urobila nieco co inemu pomohlo, v kutiku duse som cakala aspon DAKUJEM, aspon nejake uznanie, pochvalu, chvalospev , zvacsa sa aj dostavil, vtedy som jasala, citila som sa byt stastna, uzitocna a potrebna, citila som sa uzasne, no presli dalsie dni a clovek, ktoremu som pred par dnami pomohla, isiel dalej svojou cestou, a ked som zrazu bola sama a smutna ocakvala som, ze ti ludia, pre ktorych som tu par dni bola JA, tu budu rovnako tak pre mna, bez ohladu na to, ci su tri rano ... ci je piatok vecer, no NEBOLI a v tom som citila krivdu ....podraz nevdak ...vycitky ... ved kolkokrat som ja sla ked ma potrebovali, a vobec sa mi nechcelo, a ani sa mi to nehodila, zmenila som cely svoj program, len aby som mu vyhovela a ON?? kolkokrat moja pomoc bola za hranicami sebazapretia, sebaodriekania, ci sebapresviedcania ....... a ked ma pochvalili, podakovali, ked sa citili stastni, spokojni, citila som sa sttastna a spokojna aj ja sama ... bola som ako maly upir :) nasavala som tu energiu stastia z inych, pretoze som ho nedokazala najst v sebe samej .... stala som sa zavisla na naladach a pocitoch svojho okolia .... stala som sa zavislou na potrebe pomahat inym na ukor seba samej .. len nech su stastni, nech si aj ja mozem sosnut z toho ich eterickeho pocitu .................. po case som sa dostala do stavu, kedy som o svojich dobrych a uslachtilich cinoch mala potrebu hovorit, skormne sa "pochvalit" uz mi nestacilo kratkodobe uznanie od zucastnenych ... akokeby som potrebovala potvrdenie okolia o tom aka som uzasna, skvela a dobraa .... akokeby som potrebovala odobrenie toho co robim, co som robila, ako kontrolu ci fakt je to ok .... na chvillu malinku chvilku som sa citila vyborne, no potom sa stale ten pocit stracal, stal sa zo mna narkomanpomoci ... no ja sama som sa stale citila, sama so sebou akosi nekomfortne, ukrivnene, smutne, nenaplnene ... ... tisic krat som si nakoniec povedala, ja to kaslem, kaslem takych kamaratov, mozete sa rozkrajat a oni?????? ked som bola v uzkych pomahali mi ludia, ktorych som sa dovtedy neunuvala ani vsimnut si, a ked pomohli, ok, ale ked uz mi bolo akoze fine, tak ze nech uz mi daju pokoj, boze, vsak mam svoj zivot, ZRKADLO ... :D :D vela veci som vtedy vedela, citala mudre knizky, pozerala uzasne pozvbudive filmy s hlbokou myslienkou, uvedomovala som si, kde asi je pes zakopany, len akosi stale som mala prilis vela veci na praci, prilis vela zachrannych akcii inych zivotov, zatial co sa moj vlastny prepadal .......